Prečo musí Európa prijať svojich utečencov

Medzi európskym dedičstvom poskytovania ochrany obetiam konfliktov v minulosti a tým, ako zaobchádza so žiadateľmi o azyl, ktorí sa dostanú k jej brehom, je markatný rozdiel.

Môj vlastný príbeh je príbeh prežitia nacistickej okupácie a úteku z komunistického Maďarska v roku 1947, po ktorom ma prijali v Anglicku. Dostal som príležitosť začať nový život, a správali sa ku mne s rešpektom a láskavo, za čo som im vďačný.

Bol som jedným z miliónov Európanov, ktorí po druhej svetovej vojne opustili svoje domovy. Európa po tejto humanitárnej kríze prijala v roku 1951 Dohovor o právnom postavení utečencov. Tento sa stal jej morálnym a funkčným pilierom na dlhé desaťročia. Prvý test podstúpil krátko po prijatí, keď viac než 200 tisíc ľudí ušlo po sovietskej invázii v roku 1956 z Maďarska. Rovnaká situácia nastala o desaťročie neskôr, po sovietskej invázii do Československa v roku 1968. Počas občianskej vojny v Juhoslávii boli v deväťdesiatych rokoch vysídlené takmer štyri milióny ľudí. Európske krajiny vždy zakročili a pomohli.

Obetiam, ktoré dnes utekajú pred občianskou vojnou v Sýrii a neľudskou štátnou represiou v krajinách ako Eritrea, sa taká ohľaduplnosť nepreukazuje.

Európska Únia vznikla ako nástroj solidarity a spolupráce. Dnešná situácia žiadateľov o azyl ukazuje, nakoľko sú tieto hodnoty narušené. Táto politická únia, ktorá bola v mojich očiach stelesnením otvorenej spoločnosti, zlyháva odmietnutím pomoci utečencom priamo pred našimi očami.

Absencia jednotnej európskej politiky v oblasti azylu a migrácie umožňuje členským štátom konať sebecky a nezodpovedne. Krajiny prvej línie ako Grécko a Taliansko zanedbávajú poskytovanie adekvátneho prijímania a spracovania žiadostí o azyl. Iné, ako napríklad Maďarsko, zatvárajú hranice, aby sa cez ne ľudia v núdzi nedostali.

Následkom chaosu spojeného s touto absenciou koordinácie vyzerá príliv utečencov ako nezvládnuteľný problém. Spôsobuje paniku a obracia verejnú mienku proti utečencom samotným. A to natoľko, až nám hrozí, že zabudneme, kto je v tomto prípade obeťou. EÚ musí prijať zodpovednosť za politickú krízu spôsobenú absenciou spoločného prístupu a vízie.

Súčasná zlátanina 28 samostatných azylových systémov nefunguje. Plodí nesúrodé výsledky pri určovaní toho, kto má nárok na azyl a kto nie. Aby mohla Európa zareagovať na túto krízu, potrebuje spravodlivý a súhrnný plán. Je načase, aby opäť oživila pohostinnú spoločenský charakter, na ktorom bola založená. Charakter, ktorý odráža európske hodnoty spred viac než polstoročia.